Slovak Evangelical translation

1Potom dal Šalamún zhromaždiť starších Izraela, všetkých kmeňových predákov a kniežatá čeľadí Izraelcov k sebe do Jeruzalema, aby vyniesli truhlu zmluvy Hospodinovej z mesta Dávidovho, to jest zo Siona. 2Zhromaždili sa teda ku kráľovi Šalamúnovi všetci mužovia Izraela vo sviatok, v mesiaci étáním, ktorý je siedmym mesiacom. 3Keď došli všetci starší Izraela, kňazi zdvihli truhlu 4a niesli ju a svätostánok i všetky posvätné nádoby, ktoré boli v stane. Niesli ich kňazi a levíti. 5Kráľ Šalamún a všetok zbor Izraela, ktorý sa zišiel k nemu pred truhlou, obetovali ovce a hovädzí dobytok v množstve, ktoré nebolo možno zrátať ani spočítať. 6Kňazi vniesli truhlu zmluvy Hospodinovej na jej miesto do zadnej svätyne, do veľsvätyne, pod krídla cherubov. 7Keďže cherubi mali roztiahnuté krídla nad miestom truhly, zastierali tak zhora truhlu a žrde. 8Žrde boli také dlhé, že ich konce boli vidieť z posvätného miesta pred zadnou svätyňou, ale zvonku ich nebolo vidieť. A zostali tam až do dnešného dňa. 9V truhle nebolo nič, len dve kamenné tabule, ktoré na Chórébe vložil Mojžiš, keď Hospodin uzavrel zmluvu s Izraelcami pri ich vyjdení z Egypta. 10Keď kňazi vychádzali zo svätyne, oblak naplnil dom Hospodinov, 11takže kňazi nemohli stáť a posluhovať pre oblak, lebo sláva Hospodinova naplnila dom Hospodinov. 12Vtedy Šalamún povedal: Hospodin postavil slnko na nebesiach, ale riekol, že bude prebývať v mrákave. 13Postavil som Ti dom za obydlie, miesto, kde máš naveky prebývať. 14Potom sa kráľ obrátil a požehnal celé zhromaždenie Izraela. Celé zhromaždenie Izraela stálo. 15Povedal: Požehnaný Hospodin, Boh Izraela, ktorý vlastnou rukou vyplnil to, čo vlastnými ústami zasľúbil môjmu otcovi Dávidovi. 16Odo dňa, keď som vyviedol svoj izraelský ľud z Egypta, nevyvolil som si v žiadnom izraelskom kmeni miesto pre stavbu domu, aby tam prebývalo moje meno, ale vyvolil som si Dávida, aby bol nad mojím izraelským ľudom. 17Môj otec Dávid mal vždy na mysli stavbu domu menu Hospodina, Boha Izraela. 18Hospodin však riekol môjmu otcovi Dávidovi: Keďže máš na mysli stavbu domu môjmu menu, dobre robíš, že to máš na mysli. 19Lenže ty nebudeš stavať ten dom, ale tvoj syn, ktorý vyjde z tvojich bedier, ten postaví dom môjmu menu. 20A Hospodin splnil slovo, ktoré dal. Nastúpil som po svojom otcovi Dávidovi, zasadol som na trón Izraela, ako povedal Hospodin, a postavil som dom menu Hospodina, Boha Izraela. 21Zriadil som tam aj miesto pre truhlu, v ktorej je Hospodinova zmluva, čo uzavrel s našimi otcami, keď ich vyviedol z Egypta. 22Potom sa postavil Šalamún pred Hospodinov oltár pred celým zhromaždením Izraela, vystrel dlane k nebu 23a povedal: Hospodine, Bože Izraela, Tebe podobného Boha niet ani hore, ani na nebi, ani dolu na zemi, ktorý by zachovával zmluvu a neochvejnú lásku svojim služobníkom, ktorí celým srdcom chodia pred Tvojou tvárou.  24Ty si splnil svojmu služobníkovi Dávidovi, môjmu otcovi, čo si mu zasľúbil. Zasľúbil si vlastnými ústami a vyplnil vlastnou rukou, ako dokazuje tento deň. 25A teraz, Hospodine, Bože Izraela, splň svojmu služobníkovi Dávidovi, môjmu otcovi, čo si mu zasľúbil, keď si riekol: Nevyhladím nikoho spred svojej tváre, kto zasadne na trón Izraela, ak si tvoji synovia budú dávať pozor na svoje cesty tak, že budú po nich predo mnou chodiť, ako chodíš predo mnou ty. 26Teraz teda, Bože Izraela, nech sa potvrdia Tvoje slová, ktoré si dal môjmu otcovi Dávidovi. 27Veď či môže prebývať Boh na zemi? Hľa, ani nebesá a nebesá nebies Ťa nemôžu obsiahnuť! O čo menej tento dom, ktorý som postavil. 28Obráť sa s pozornosťou k modlitbe svojho sluhu a k jeho úpenlivej prosbe, Hospodine, Bože môj, vyslyš volanie a modlitbu, ktorú sa dnes pred Tebou modlí Tvoj služobník. 29Nech sú Tvoje oči upreté v noci i vo dne na tento dom, na toto miesto, o ktorom si povedal: Tu bude moje meno. Vyslyš modlitbu, ktorú sa Tvoj služobník modlí na tomto mieste. 30Počuj úpenlivú prosbu svojho služobníka a svojho izraelského ľudu, keď sa budú modliť na tomto mieste; vyslyš z miesta svojho prebývania na nebesiach; a keď vyslyšíš, odpusť! 31Ak sa niekto prehreší proti blížnemu a kliatbou ho donúti k prísahe, príde a zloží prísahu pred Tvojím oltárom v tomto dome. 32Ty vyslyš na nebi, zasiahni a rozsúď svojich služobníkov! Vinníka odsúď a jeho konanie uvrhni na jeho hlavu; spravodlivého však obháj a daj mu podľa jeho spravodlivosti. 33Ak Tvoj izraelský ľud utrpí porážku od nepriateľov, pretože zhrešil proti Tebe, ale ak sa obráti k Tebe, ak bude vyznávať Tvoje meno, modliť sa a úpenlivo prosiť v tomto dome, 34Ty vyslyš na nebi, odpusť hriech svojho izraelského ľudu, daj sa mu vrátiť do krajiny, ktorú si dal ich otcom. 35Keď bude nebo zavreté a nebude dažďa, pretože zhrešili proti Tebe, ale budú sa modliť na tomto mieste, vyznávajúc Tvoje meno, a odvrátia sa od svojho hriechu preto, že si ich pokoril, 36Ty vyslyš na nebi, odpusť hriech svojich služobníkov a svojho izraelského ľudu. Keď ich vyučíš pravej ceste, po ktorej majú kráčať, daj dažďa svojej zemi, ktorú si dal za dedičstvo svojmu ľudu. 37Ak bude v krajine hlad a mor, ak bude sneť a hrdza, ak budú kobylky a hmyz, ak nepriateľ zovrie niektoré z jeho miest v krajine, alebo akákoľvek iná rana alebo choroba, 38každú modlitbu, každú úpenlivú prosbu ktoréhokoľvek človeka z celého Tvojho izraelského národa, ak poznajú výčitky svedomia a vystrú svoje dlane k tomuto domu, 39Ty vyslyš na nebi, na mieste svojho prebývania, a odpusť! Zasiahni a odplať každému podľa celého jeho konania tak, ako spoznáš jeho srdce. Veď jedine Ty poznáš srdce všetkých ľudských synov. 40Aby sa Ťa báli po všetky dni, kým len budú žiť na zemi, ktorú si dal našim otcom. 41A keď cudzinec, ktorý nie je z Tvojho izraelského ľudu, príde z ďalekej zeme kvôli Tvojmu menu - 42lebo sa dopočuje o Tvojom veľkom mene, o Tvojej silnej ruke a o Tvojom vystretom ramene - keď teda príde a bude sa modliť v tomto dome, 43Ty vyslyš na nebi, na mieste svojho prebývania, a splň všetko, o čo bude k Tebe volať cudzinec, aby sa všetky národy zeme dozvedeli o Tvojom mene, aby sa Ťa báli ako Tvoj izraelský ľud, aby vedeli, že tento dom, ktorý som Ti postavil, je pomenovaný Tvojím menom. 44Keď vyjde Tvoj ľud do boja proti svojmu nepriateľovi cestou, ktorou ho pošleš, a budú sa modliť k Hospodinovi obrátení k mestu, ktoré si si vyvolil, a k domu, ktorý som vybudoval Tvojmu menu, 45vyslyš na nebi ich modlitbu, ich úpenlivú prosbu, a dopomôž im k právu! 46Ak zhrešia proti Tebe - veď nieto človeka, ktorý by nehrešil - a nahneváš sa na nich, vydáš ich nepriateľovi, takže ich odvlečú ich väznitelia ako zajatcov do nepriateľskej krajiny, ďalekej či blízkej, 47keď vstúpia do seba v krajine, kde budú odvlečení ako zajatci, ak sa obrátia a úpenlivo Ťa budú prosiť v krajine svojich väzniteľov: Zhrešili sme, prevrátene sme konali, sme vinní - 48a ak sa obrátia k Tebe celým svojím srdcom a celou svojou dušou v krajine svojich väzniteľov, ktorí ich odvliekli do zajatia, a ak sa budú modliť k Tebe obrátení k svojej krajine, ktorú si dal ich otcom, k mestu, ktoré si si vyvolil, a k domu, ktorý som postavil Tvojmu menu, 49vyslyš na nebi, na mieste svojho prebývania, ich modlitby a ich úpenlivé prosby a dopomôž im k právu! 50Odpusť svojmu ľudu, čím sa proti Tebe prehrešil, všetky priestupky, ktorých sa dopustil proti Tebe; daj im nájsť milosrdenstvo u ich väzniteľov, aby boli k nim milosrdní. 51Veď sú Tvojím ľudom a Tvojím dedičstvom, ktoré si vyviedol z Egypta, zo železnej pece. 52Nech sú Tvoje oči otvorené k úpenlivej prosbe Tvojho služobníka a k úpenlivým prosbám Tvojho izraelského ľudu, aby si počul všetko, o čo budú k Tebe volať. 53Veď Ty si si ich oddelil za dedičstvo zo všetkých národov zeme, ako si zasľúbil skrze svojho služobníka Mojžiša, keď si vyviedol našich otcov z Egypta, ó Hospodine, Pane! 54Keď Šalamún skončil celú túto modlitbu i úpenlivú prosbu k Hospodinovi, povstal spred oltára Hospodinovho, kde kľačal na kolenách a kde vystieral dlane k nebu, 55postavil sa a požehnal celé zhromaždenie Izraela mohutným hlasom: 56Požehnaný Hospodin, ktorý doprial odpočinok svojmu ľudu izraelskému, ako zasľúbil, takže nepadol ani jeden zo všetkých Jeho vzácnych sľubov, ktoré dal skrze svojho služobníka Mojžiša. 57Nech je Hospodin, náš Boh, s nami, ako býval s našimi otcami, nech nás neopustí a nezavrhne. 58Nech sa naše srdcia naklonia k Nemu, aby sme chodili po všetkých Jeho cestách a zachovávali Jeho prikázanie, Jeho ustanovenie a Jeho právne predpisy, ktoré dal našim otcom. 59Nech sú tieto slová, ktorými som sa modlil pred Hospodinom, blízke Hospodinovi, nášmu Bohu, vo dne v noci, aby hájil právo svojho služobníka a právo svojho ľudu izraelského podľa dennej potreby; 60aby všetky národy zeme poznali, že On, Hospodin, je Boh, a nikto iný. 61Nech je vaše srdce celé oddané Hospodinovi, nášmu Bohu, aby ste chodili podľa Jeho ustanovení a zachovali Jeho prikázania ako dnes. 62Potom obetoval kráľ i celý Izrael s ním pred Hospodinom zábitnú obeť. 63Šalamún obetoval zábitnú obeť spoločenstva, ku ktorej zabil pre Hospodina dvadsaťdvatisíc býkov a stodvadsaťtisíc oviec. Tak kráľ i všetci Izraelci posvätili dom Hospodinov. 64V ten deň posvätil kráľ aj stred nádvoria pred domom Hospodinovým, lebo tam obetoval spaľované i pokrmové obete a tuk obetí spoločenstva, keďže bronzový oltár pred Hospodinom bol primalý na to, aby sa naň vmestili spaľované i pokrmové obete i tuk obetí spoločenstva. 65V tom čase slávil Šalamún a všetok Izrael sviatok, veľké zhromaždenie od Chamátu až po Egyptský potok pred Hospodinom, naším Bohom, za sedem dní a ďalších sedem dní, to jest za štrnásť dní. 66Na ôsmy deň prepustil ľud. Vtedy požehnávali kráľa a rozišli sa do svojich domov rozradostení a s veselou mysľou pre všetky dobrodenia, ktoré Hospodin učinil svojmu služobníkovi Dávidovi a svojmu izraelskému ľudu.


Jamieson Fausset Brown Bible Commentary
 2   THE DEDICATION OF THE TEMPLE. (1Kgs 8:1-12)
at the feast in the month Ethanim--The public and formal inauguration of this national place of worship did not take place till eleven months after the completion of the edifice. The delay, most probably, originated in Solomon's wish to choose the most fitting opportunity when there should be a general rendezvous of the people in Jerusalem (1Kgs 8:2); and that was not till the next year. That was a jubilee year, and he resolved on commencing the solemn ceremonial a few days before the feast of tabernacles, which was the most appropriate of all seasons. That annual festival had been instituted in commemoration of the Israelites dwelling in booths during their stay in the wilderness, as well as of the tabernacle, which was then erected, in which God promised to meet and dwell with His people, sanctifying it with His glory. As the tabernacle was to be superseded by the temple, there was admirable propriety in choosing the feast of tabernacles as the period for dedicating the new place of worship, and praying that the same distinguished privileges might be continued to it in the manifestation of the divine presence and glory. At the time appointed for the inauguration, the king issued orders for all the heads and representatives of the nation to repair to Jerusalem and take part in the august procession [1Kgs 8:1]. The lead was taken by the king and elders of the people, whose march must have been slow, as priests were stationed to offer an immense number of sacrifices at various points in the line of road through which the procession was to go. Then came the priests bearing the ark and the tabernacle--the old Mosaic tabernacle which was brought from Gibeon. Lastly, the Levites followed, carrying the vessels and ornaments belonging to the old, for lodgment in the new, house of the Lord. There was a slight deviation in this procedure from the order of march established in the wilderness (Num 3:31; Num 4:15); but the spirit of the arrangement was duly observed. The ark was deposited in the oracle; that is, the most holy place, under the wings of the cherubim--not the Mosaic cherubim, which were firmly attached to the ark (Exod 37:7-Exod 37:8), but those made by Solomon, which were far larger and more expanded.

 8   they drew out the staves--a little way, so as to project (see on Exod 25:15; Num 4:6); and they were left in that position. The object was, that these projecting staves might serve as a guide to the high priest, in conducting him to that place where, once a year, he went to officiate before the ark; otherwise he might miss his way in the dark, the ark being wholly overshadowed by the wings of the cherubim.

 9   There was nothing in the ark save the two tables of stone--Nothing else was ever in the ark, the articles mentioned (Heb 9:4) being not in, but by it, being laid in the most holy place before the testimony (Exod 16:33; Num 17:10).

 10   the cloud filled the house of the Lord--The cloud was the visible symbol of the divine presence, and its occupation of the sanctuary was a testimony of God's gracious acceptance of the temple as of the tabernacle (Exod 40:34). The dazzling brightness, or rather, perhaps, the dense portentous darkness of the cloud, struck the minds of the priests, as it formerly had done Moses, which such astonishment and terror (Lev 16:2-Lev 16:13; Deut 4:24; Exod 40:35) that they could not remain. Thus the temple became the place where the divine glory was revealed, and the king of Israel established his royal residence.

 12   SOLOMON'S BLESSING. (1Kgs 8:12-21)
Then spake Solomon--For the reassurance of the priests and people, the king reminded them that the cloud, instead of being a sign ominous of evil, was a token of approval.
The Lord said--not in express terms, but by a continuous course of action (Exod 13:21; Exod 24:16; Num 9:15).

 13   I have surely built thee an house--This is an apostrophe to God, as perceiving His approach by the cloud, and welcoming Him to enter as guest or inhabitant of the fixed and permanent dwelling-place, which, at His command, had been prepared for His reception.

 14   the king turned his face about--From the temple, where he had been watching the movement of the mystic cloud, and while the people were standing, partly as the attitude of devotion, partly out of respect to royalty, the king gave a fervent expression of praise to God for the fulfilment of His promise (2Sam 7:6-16).

 22   HIS PRAYER. (1Ki. 8:22-61)
Solomon stood before the altar--This position was in the court of the people, on a brazen scaffold erected for the occasion (2Chr 6:13), fronting the altar of burnt offering, and surrounded by a mighty concourse of people. Assuming the attitude of a suppliant, kneeling (1Kgs 8:54; compare 2Chr 6:24) and with uplifted hands, he performed the solemn act of consecration--an act remarkable, among other circumstances, for this, that it was done, not by the high priest or any member of the Aaronic family, but by the king in person, who might minister about, though not in, holy things. This sublime prayer [1Ki. 8:22-35], which breathes sentiments of the loftiest piety blended with the deepest humility, naturally bore a reference to the national blessing and curse contained in the law--and the burden of it--after an ascription of praise to the Lord for the bestowment of the former, was an earnest supplication for deliverance from the latter. He specifies seven cases in which the merciful interposition of God would be required; and he earnestly bespeaks it on the condition of people praying towards that holy place. The blessing addressed to the people at the close is substantially a brief recapitulation of the preceding prayer [1Kgs 8:56-61].

 62   HIS SACRIFICE OF PEACE OFFERING. (1Kgs 8:62-64)
the king, and all Israel . . . offered sacrifice before the Lord--This was a burnt offering with its accompaniments, and being the first laid on the altar of the temple, was, as in the analogous case of the tabernacle, consumed by miraculous fire from heaven (see 2Chr 7:1). On remarkable occasions, the heathens sacrificed hecatombs (a hundred animals), and even chiliombs (a thousand animals), but the public sacrifices offered by Solomon on this occasion surpassed all the other oblations on record, without taking into account those presented by private individuals, which, doubtless, amounted to a large additional number. The large proportion of the sacrifices were peace offerings, which afforded the people an opportunity of festive enjoyment.

 63   So the king and all the children of Israel dedicated the house of the Lord--The dedication was not a ceremony ordained by the law, but it was done in accordance with the sentiments of reverence naturally associated with edifices appropriated to divine worship. [See on 2Chr 7:5.]

 64   The same day did the king hallow the middle of the court--that is, the whole extent of the priests' court--the altar of burnt offerings, though large (2Chr 4:1), being totally inadequate for the vast number of sacrifices that distinguished this occasion. It was only a temporary erection to meet the demands of an extraordinary season, in aid of the established altar, and removed at the conclusion of the sacred festival. [See on 2Chr 7:7.]

 65   THE PEOPLE JOYFUL. (1Kgs 8:65)
from the entering in of Hamath unto the river of Egypt--that is, from one extremity of the kingdom to the other. The people flocked from all quarters.
seven days and seven days, even fourteen days--The first seven were occupied with the dedication, and the other seven devoted to the feast of tabernacles (2Chr 7:9). The particular form of expression indicates that the fourteen days were not continuous. Some interval occurred in consequence of the great day of atonement falling on the tenth of the seventh month (1Kgs 8:2), and the last day of the feast of tabernacles was on the twenty-third (2Chr 7:10), when the people returned to their homes with feelings of the greatest joy and gratitude "for all the goodness that the Lord had done for David his servant, and for Israel his people."